Keď som bol malý, vždy som túžil mať s mojím otcom niečo spoločné. Áno, je pravda, že sme sa spolu občas pozerali na športové zápasy. A aj, že sme neskôr často chodili na pivo. Ale chcel by som, aby sme mali niečo reálne spoločné. Napríklad nejaký koníček. Otec nebol veľmi na hranie športov, skôr sa na ne rád pozeral a ja mu to, samozrejme neberiem. Veď sa nič nedeje. Jednoducho som sa však už ako mladý chalan rozhodol, že keď raz budem mať syna, budem s ním tráviť čo najviac času. Vedel som, že to nebude ľahké, ale bol som rozhodnutý.

Keď sa mi konečne narodil syn, pamätal som na to, čo som si sľúbil. So synom sme však boli veľmi rozdielny. On sa veľmi podobal na môjho otca, čiže na svojho starého otca. Bol spokojný vtedy, keď mal pokoj, keď ho nikto do ničoho nehnal a nemusel nikam ísť. Bol to jednoducho domased. Nebudem klamať, bol som z toho trochu vynervovaný a nevedel som tomu porozumieť. Potom som si však spomenul, že asi takto sa musel cítiť môj otec, keď sa pozrel na mňa.

Nevzdával som sa a chcel som nájsť spoločnú záľubu. Niečo, čo budeme mať radi obaja. Čo nás bude oboch baviť a v čom budeme obaja dobrí. Nakoniec som našiel niečo, čo uspokojilo moju akčnosť niekam chodiť a synovu potrebu pokoja a harmónie. Čuduj sa svete, ale bola to rybačka. Práve na rybách sme zistili, ako spojiť dohromady niečo, čo sa zdá na prvý pohľad skoro nemožné.

Rybačka je totižto spojenie pokoja a adrenalínu v jednom. Síce sme museli dlho sedieť a trpezlivo čakať, vždy sme však museli za rybami niekam ísť a vycestovať. Nakúpili sme si perfektné náčinie a postupom času sme chytali aj dravé ryby, proste sme sa v tom našli. Bol som nadšený z toho, keď mi môj syn povedal, že chce k tomu viesť aj svoje deti.